Články
Remeslá očami "amatéra" Tlačiť E-mail
 Vyrástol som z názorovej neistoty a nepresvedčí ma tvrdenie rôznych "odborníkov" o svojej pravde, v oblasti kde som ako ryba vo vode. V oblasti ktorá je oficiálnym a hlavným zdrojom príjmov mojej rodiny. V oblasti ktorá je povolaním a radosťou zároveň. V oblasti kde som prešiel od najjednoduchších foriem, až po tie najnáročnejšie. V oblasti o ktorej píšem, publikujem a ktorú dokumentujem. V oblasti kde mám najlepších priateľov. V oblasti pre ktorú žijem...  Prečo to píšem? Čítajte ďalej.

 

Remeslá všeobecne
Tradičná remeselná výroba (tvorba) má v súčasnej dobe perspektívnu budúcnosť. Potreba a udržateľnosť riadenej remeselnej činnosti má však svoje špecifiká. Treba podotknúť, že na Slovensku bolo uvedených do reality niekoľko projektov na podporu remesiel, nie vždy sa však zámer vyvíjal podľa predpokladu. Sú projekty, ktoré zažili, alebo prežívajú úpadok. Nevýhodou býva, že iniciátori projektov podceňujú úskalia, ktoré táto činnosť prináša, respektíve idú za víziou, ktorá nemá reálne predpoklady na úspech. Nechcem ale tvrdiť, že štandardne sa ide u nás do projektov bez podrobnejšej odbornej štúdie. Táto však býva jednostranná, sú zdôraznené najmä pozitíva a potlačené riziká. Štúdia je častokrát vypracovaná tak, aby jednoznačne podporila zámer. Pri konzultáciách je podceňovaná aj súkromná sféra, ktorá preukázala v priebehu sedemnástich rokov svoju životaschopnosť. V porovnaní so štátnymi organizáciami  pracuje zväčša pružnejšie, aj efektívnejšie i keď niekedy na úkor kvality. Už spoluprácou oboch sektorov (súkromného a štátneho) sa dá dosiahnuť výraznej dynamiky pri implementácii akéhokoľvek projektu. Štátny sektor má na svojej strane niekoľko výhod, ale aj niekoľko nevýhod s ktorými si sám neporadí. Použil by som slová istého českého ekonóma ktorý na margo zdaňovania živností malých podnikateľov (živnostníkov) vyslovil približne toto tvrdenie: „Daňový úrad sa snaží získať čo najviac, daňovník má záujem dať čo najmenej, čo je prirodzené. Avšak  jednotlivec ktorý môže ovplyvniť (rozumej upraviť) výšku odvodov vo svoj prospech, má nesporne výhodu voči Daňovému úradu a tak je nezriedka stav tohoto „boja“ 2:1 v prospech živnostníka.“ Samozrejme, že sú aj úradníci presvedčení o neomylnosti fungovania systému v ktorom pracujú, veď pri kontrolách je to v poriadku, ale buďme predsa realisti...
Ako je to potom so štatistikami ktoré sú základom rozvojových štúdií? Ako je to potom s projektami ktoré vznikli na základe takýchto podkladov? Dovolím si tvrdiť, že rozhodne neplnia očakávania do nich vložené. Môžem povedať, som sa ešte nestretol (ani kolegovia) so štátnym zamestnancom ktorého by zaujímali praktické skúsenosti zabehnutých živnostníkov pri implementácii rozvojových projektov. Zato som sa stretol so štúdiami ktoré problematiku rozoberajú mimoriadne obsiahlo, avšak povrchne, bez dôrazu na praktické skúsenosti a špecifickú problematiku. Jednoducho, kvalitná štúdia je štandardne chápaná (a žiadaná) ako produkt titulového teoretika. Som si však istý, že ďaleko väčší význam pre zdravé fungovanie projektov majú informácie praktikov z posledných desiatich rokov, ako teoretikov z predchádzajúcich štyroch storočí i keď tieto sú taktiež užitočným zdrojom.
V minulosti platilo, že „remeslo má zlaté dno“. Bolo to celkom prirodzené, veď bez schopností remeselníkov by sa nemohlo pohnúť ľudstvo dopredu. V súčasnosti si uvedomujeme potrebu udržania remeselných činností, pretože iné trendovejšie smery úzko súvisia nielen s momentálnou potrebou, ale aj akýmsi krátkodobým záujmom o smery ktoré sú práve „in“. Ak máme na mysli mimoškolský rozvoj remesiel, mohlo by sa zdať, že remeslá (ľudové a umelecké) prežívajú boom. Veď ktoré mesto sa neprezentuje aj formou remeselníckeho jarmoku, ukážkami remesla, či nerozbieha projekty na podporu zamestnanosti, najmä spomenutých remesiel. Pozrime sa však bližšie na pozíciu remeselníka vo finančných súvislostiach,  tak ako ich pozná nejeden remeselník...

Remeselník
Remeselník ktorý robí popri predaji výrobkov aj ukážku remesla, je po stránke predajnosti ukrátený asi o 2/3 zisku ktorý by dosiahol ak by sa venoval len predaju. Dôvodom je, že predvádzajúceho remeselníka zákazník v prípade záujmu o tovar neosloví, pretože ho nechce vyrušiť, prípadne kúpu odloží na neskôr (potom však kúpi niečo iné a tak sa už nevráti). Predvádzaním výroby je takisto remeselník ukrátený o možnosť ponúknutia výrobku, jeho predstavenie a vôbec o komunikáciu s potenciálnym zákazníkom. Predstavte si napríklad takého kováča ktorý musí naložiť a vyložiť opakovane kovadlinu, vyhňu, materiál. Potrebuje k tomu aj pomocníka, častokrát je to manželka... A náklady sa nám zvyšujú úmerne k počtu osôb potrebných k výkonu, miesto na predajný tovar v aute sa zmenšuje úmerne počtu  osadenstva auta a objemu predvádzacej výbavy... Opomíňaný je aj fakt, že tovar predvádzajúceho remeselníka je i ľahšou korisťou zlodejov. Jednoznačne sú predvádzaním príjmy remeselníka silne paralizované, nároky na dopravu a prezentáciu vyššie, zatiaľ čo samotné podujatie organizátora získava na kvalite. Inak povedané, remeselník sa mení z predajcu na herca a bežne herec za svoj výstup berie honorár. Máloktorý poriadateľ však kompenzuje stratu predajnosti remeselníka a zvýšenie atraktivity svojho podujatia aj finančne. Ako odmena je často uvádzaná propagácia výrobcu, nižší (alebo žiadny) poplatok za predajné miesto, lepšia pozícia, prípadne iné drobné výhody. Z reklamy sa však benzín do auta nezaplatí, tak ako strava a ubytovacie náklady v prípade viacdňového podujatia. Okrem toho, výrobky je potrebné chápať ako výsledok práce jedného až dvoch týždňov (teda nemôžeme zisk z jedného alebo dvoch dní chápať ako zárobok za tento čas), čomu by mal zodpovedať aj zisk. Ak prirátame alikvótne náklady odvodov do fondov, zistíme, že remeselník sa často pohybuje na úrovni existenčného minima. Dôvod prečo túto činnosť vykonáva je ten, že uvedené remeslo má skutočne rád, prípadne je to riešenie zamestnanosti vlastnými silami aj so všetkými dôsledkami ktoré to prináša. No a to som nespomenul také bežné veci ktoré poznáte aj Vy (platby za telefón, ošatenie, poplatky,  servis auta...). O to viac však zostáva rozum stáť ak Vám zamestnanec mesta ktoré pripravuje projekt na rozvoj remesiel povie, že ho tieto problémy remeselníka nezaujímajú...

Odborník
Často sa v podobných prípadoch odvolávajú projektoví manažéri na  štúdie odborných pracovníkov. Pozrime sa na to bližšie. Odborní pracovníci využívajú pri svojej práci štatistické prehľady, dotazníkový a terénny prieskum. Tieto podklady potom slúžia na spracovanie odbornej štúdie. Ako som už spomenul, štatistika nemusí byť vždy neomylným a jednoznačným ukazovateľom skutočnosti ani v prípade renomovaných subjektov. Dotazníkový prieskum taktiež nie je presný, pretože doba medzi jednotlivými prieskumami je v rozmedzí desať a viac rokov. Vzniknutý časový medzipriestor teda takýto dotazník nezachytí. Terénny prieskum je na tom obdobne, pretože sa robí práve na základe dotazníkového prieskumu. Samozrejme, takto nastavená sieť nezachytí všetky ryby. Dotazník poslaný napríklad na obecný úrad so žiadosťou o informácie o remeselníkoch nemusia byť pre pracovnú vyťaženosť, nezáujem starostu či iných dôvodov vyplnená kladne a bežné je tvrdenie „u nás nič nie je“. Poznám niekoľko remeselníkov, ktorí o dotazníkovom prieskume robeným istou odbornou inštitúciou nevedia vôbec nič. Podčiarknuté – zrátané, bez použitia kolegiálnych, konkurenčných či priateľských väzieb jednotlivých remeselníkov sú tieto výskumy nepresné. No a prečo odborní pracovníci nevyužívajú  celú paletu možností? Dôvod musíme hľadať trochu hlbšie. Ono títo pracovníci sú zväčša produktami doby minulej, teda éry socializmu keď neexistovala súkromná sféra a takýto postup bol vtedy efektívny. Starého psa novým kúskom nenaučíš platí jednoducho aj pre ľudí. No a že sa nová činná remeselná garnitúra nehlási k týmto aktivitám sama? Na to vám môžem dať odpoveď na základe osobných skúseností. Samostatne fungujúca súkromná sféra je viacmenej nezávislá od toho čo im môže takýto prieskum ponúknuť a skôr má skúsenosti negatívne. Tak prečo by mala zrazu pomáhať tam odkiaľ im pomoc spätne a opakovane neprichádza? Po skúsenosti s prístupom vedúcich projektu na rozvoj remesiel v blízkom meste, kde som mal záujem pomôcť tomuto projektu, musím konštatovať, že niektorí ľudia nie su schopní ani ochotní akceptovať dobre mienenú radu a volia cestu priameho nárazu hlavou do steny. Dúfajme len, že tých nárazov nebude veľa a najmä, že sa dotyčným  aj náležite „rozsvieti“... Uvedený projekt, ktorý je v štádiu vývoja a utajovania však zatiaľ na základe mne známych skutočností nemôžem považovať za prínosný pre remeselníkov. Vráťme sa však k odbornosti „odborníkov“ a ich schopnosti vytvárať kvalitné rozvojové projekty. Je teda celkom bežné, že stačí vyjadrenie odborného pracovníka múzea k odobreniu remeselného zámeru. Napriek fundovanému pohľadu po stránke dokumentačnej však takáto osoba nie je a nemôže byť odborníkom na implementáciu projektu po stránke funkčnosti podnikateľských zárobkových modelov, pretože etnografický názor má spravidla výrazné nedostatky v rovine ekonomickej. Úspešnosť zámeru (ak sa nejedná o dotovaný projekt) je priamo závislá na špecifickej výrobno-obchodnej stratégii, ktorá vyžaduje skúsenosti iného druhu. Bohužiaľ, tento fakt má príliš malú váhu proti zavedeným štandartom, kde sa práve projekt opiera podstatnou mierou o prácu zväčša múzejných pracovníkov, kde aj výsledok rozbehnutého projektu zodpovedá tejto rovine. Mienkotvorná inteligencia využíva princípy empirickej dialektiky v kombinácii s poukázaním na vlastné vzdelanie, kompetencie a názorové portfólio ktoré zdiela ich názory. Samozrejme, potom má povestná „sedliacka logika“ ktorá využíva oveľa priamejšiu cestu výkladu veľkú nevýhodu, hoc by bola oveľa efektívnejšia. To je dôvod, prečo vynikajúci remeselník znalý situácie a schopný dosiahnuť želaného zámeru, nezíska potrebné dotácie určené na rozvoj remesiel tak ako úplný remeselnícky ignorant, vládnuci jazykom a perom (a nezriedka aj postavením).
Môžeme predsa bez predsudkov pripustiť že kvalita odborných pracovníkov môže mať rôznu úroveň a pre prirodzenú omylnosť človeka môže mať aj iné kvalitatívne trhliny. Lenže kto už má post odbornosti, veľmi nerád omylnosť pripúšťa.

Tradícia a remeslo
Tradícia sa chápe ako opakovaná realizácia činností viazaných na určitú lokalitu, pokiaľ možno bez výraznejších zmien. Akýkoľvek posun a prispôsobenie k obrazu doby je chápaný ako ohrozenie tradície. Rozhodne naše manželky v duchu zachovania tradícií nebudú prať bielizeň s piestom, ja sa v koryte kúpať tiež nemienim a svoje auto kováčovi podkuť nedám... Takže toľko na ozrejmenie prečo niektoré zámery nemajú šancu na úspešné fungovanie v spojení s utopistickým myslením takzvaných „odborníkov“ na problematiku ktorí vedia teoreticky povesiť obraz na stenu ktorá už nestojí.
Tradícia sa dá chápať ako dej ktorý  je typický pre určitú lokalitu, pričom môžeme pripustiť aj prirodzený vývoj po stránke charakteristických prejavov (remeslá prijímajú nové prvky, výroba sa prispôsobuje potrebám – remeslo je živé a nové prvky sa stávajú súčasťou tradície). Inak povedané transformácia remesiel s prihliadnutím k dobe je žiaduca, pričom majstri remesla veľmi radi dokážu, že vedia zhotoviť aj zmienené historické vzory...
Že tento trend je prirodzený a pozitívne pôsobí na kontinuálny vývoj remesla, môžeme posúdiť porovnaním tradícií v zahraničí, pretože na Slovensku bol v čase totality vývoj remesiel silne paralizovaný. Ako príklad môžem uviesť rezbársku tradíciu v talianskych dolomitoch v údolí Val Gardena.
 
  


Na fotografiách je súčasná realistická tvorba rezbárov. Tradícia regiónu Val Gardena je silná a mnohé kostoly na Slovensku a v Čechách majú prevedenú výzdobu tamojšími majstrami. Tradícia už asi tradičnejšia ani nemôže byť...


 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Tu je tradícia niekoľko  sto ročná a predsa sa neustále vyvíja. Dokonca aj v rovine realistického stvárnenia, v ľudovom i profesionálnom podaní. Takto môžeme vidieť diela kde detský „fanúšik“ ukazuje hanlivé gesto (vztýčený stredný prst), invalidu na vozíku, dieťa v kočíku… Takáto tvorba má dokumentačnú aj výpovednú hodnotu. Bežne sa však ako tradícia u nás preferuje zotrvávanie u pôvodných vzorov, najmä historických. Na tom nie je nič zlé, pokiaľ má remeslo aj samostatnú vývojovú líniu a historické kópie sú doplnením ponuky. V praxi je to však často naopak. Remeselný vývoj je týmto silne brzdený a skôr ako o rozvoji remesiel a udržiavaní tradície môžeme hovoriť o anachronizme. Slovenská remeselná scéna už dlho čerpá z minulosti i keď jednotlivé výrazové motívy sú súčasnému remeselníkovi dosť vzdialené (dojička, kosec, šliapanie kapusty…). Zistíme, že vlastne autori robia to, čo robili otcovia, dedovia, pradedovia. Toto však nie je prirodzený kontinuálny vývoj remesla ale vývoj riadený tvorcami takzvaných „rozvojových projektov“ o ktorých bola zmienka vyššie. V žiadnom prípade to nie je pozitívny trend ani z pohľadu komerčného. Ako príklad uvediem turizmus. Ak turista navštívi Paríž, kúpi si lacný (možno aj hodnotný) suvenír. Bude to stvárnenie napríklad Eifelovej veže, lebo ju vidí a predmet je upomienkou zážitku. Ak si však predstavíme stvárnenie krojovanej dievčiny (keramika, drevo) ako suvenír v lokalite kde sa bežne kroje nenosia, pravdepodobnosť že si takúto sošku niekto kúpi, je podstatne menšia. Dôvodom je, že bežne krojované osoby na uliciach nevidíme. Slávnostné príležitosti, kde takáto možnosť je, nemôžu byť dôvodom na víziu perspektívneho obchodu, pretože ich je málo a kúpychtivosť veľmi nezvýšia.  Samozrejme, ak by sme stretli krojované osoby ako napríklad ľudí v drevákoch v Holandsku, gondolierov v Benátkach, či ľudí v tradičných kimonách v Japonsku, situácia by bola iná...


Riziká
Neuškodí ak si načrtneme riziká plynúce z kriesenia zaniknutej výroby (tvorby) v kontexte súčasnej doby:

1. Jej výtvarná hodnota je v pôvodnom spracovaní významným kultúrnym odkazom doby a jednotlivých regiónov, v ktorých vznikala.  Výrobná kontinuita bola však prerušená (40 rokov socializmu), pričom prišlo k splynutiu remeselníckycch prevádzok s podnikmi, remeselníckych rodín s iným obyvateľstvom. Postupom času sa vytratil aj úžitkový rozmer výrobkov a zostala len úloha dekoratívna a dokumentačná. Znovuzavedenie výroby by však pre uvedené dôvody malo veľmi málo spoločného s pôvodnou tvorbou a nemôže (práve pre zmienených štyridsať rokov) jednoducho „nadväzovať“, na tradície, ako sa veľmi často tvrdí.

2. Svoju éru majú niektoré remeslá nenávratne za sebou a nedá sa očakávať akási „druhá vlna“ záujmu. Okrem toho, používanie pôvodných predlôh (bez iných sprievodných aspektov spomenutých v bode  1) nie je tou správnou cestou na zachovanie a rozvoj tradičnej kultúry.

3.  Z komerčného hľadiska je výroba historických vzorov nerentabilná, pretože nerešpektuje súčasné trendy a potreby trhu. V minulosti výrobok musel spĺňať túto základnú požiadavku (aby sa vôbec vyrábal) a táto požiadavka je nutná aj v súčasnosti. Pre získanie predajného kreditu je treba vynaloženie neúmerne vysokých nákladov s nízkou a dlhodobou mierou návratnosti. (získanie potrebných výrobných zručností a vybudovanie distribučnej siete, technologické vybavenie, propagácia výrobku...). Viacero dielní na Slovensku od polovice deväťdesiatich rokov obmedzilo výrobu obdobných komodít a prešlo aj na celkom iný výrobný program. Podobná bola aj reakcia ÚĽUV-u a súkromných predajní na Slovensku.

4. Cieľová zákaznícka skupina ľudí patrí skôr do kategórie nižšieho cenového štandardu, výrobný proces je naopak často energeticky časovo aj materiálovo náročný.

5. Z výtvarného hľadiska má istú umeleckú úroveň pôvodná produkcia. Bez nového autorského vkladu má  výroba historických vzorov čisto remeselný rozmer. Je to v podstate bezduché opakovanie, ktoré spĺňa k komerčnom poňatí parametre gýču. Taktiež výroba predmetov využívajúcich tvaroslovie starých výrobkov môže skĺznuť do tejto roviny, pokiaľ sa nejedná o prirodzený kontinuálny vývoj.
 
Štandardný príbeh remeselníka

Keďže na objektívne posúdenie potrebujeme aj akýsi ukážkový príklad z nedávnej minulosti, urobíme tak formou krátkeho príbehu.    
Uvedený príbeh je autentický, vrátane mena remeselníka a názvu obce:

Konštantín Kollár (prezývaný Konštus), bol obuvníkom-živnostníkom v medzivojnovom období v obci Petrova Ves na Záhorí. Po vojne sa krátko venoval živnosti, v ktorej bol majstrom, pretože vedel zhotoviť topánky podľa požiadavky. Po znárodnení Baťových podnikov na výrobu obuvi a zmenou legislatívy, ktorá neumožňovala prevádzkovanie živnosti, boli remeselníci sústredení do štátnych podnikov. Konštantín Kollár bol zamestnaný v Závodoch dvadsiateho deviateho augusta v Holíči (bývalý Kufris) na výrobu obuvi. Domáca výroba, alebo aj drobné opravy obuvi boli sledované a postihované. Neustála kontrola, predvolania a následé finančné postihy s rizikom výkonu trestu vo väzení boli dostatočným nástrojom na paralizáciu remeselnej činnosti. Najhoršie bolo, že ani samotní remeselníci nemali záujem motivovať, alebo vôbec podporovať svojich potomkov v získavaní tradičných remeselných zručností. Konštantín Kollár bol posledným obuvníkom z rodinnej línie, ktorá mala dlhú tradíciu. Obuvnícky verpánok s prvkami ľudového baroka (po predkoch Konštantína Kollára) je teraz v Mestskom múzeu Jaroslava Prílučíka v Holíči.
Tento krátky príbeh najlepšie charakterizuje situáciu v oblasti remesiel. Podobný scenár mali tisícky príbehov remeselníkov aj v iných smeroch, nie len v obuvníctve. Výsledkom je, že rodinná tradícia respektíve tradičné remeslá sa ocitli na pokraji úplného zániku.


Amatérsky, nekompetentný a neodborný záver?
A prečo nie? Dosť som si vypočul podobných poznámok kde mi neadresne kritizovaní adresne dávali najavo moje zaradenie. Až som si na to zvykol, že som proti tomu úplne imúnny a budem im naďalej a s potešením slúžiť ako objekt vysoko odborného posudzovania a len o niečo menej odborného osobného napádania...

Ako uvádza príbeh, pár desiatok rokov dokonale a natrvalo narušilo kontinuitu vývoja remesiel. Takzvané „nadviazanie“ činnosti na tradičnú remeselnú výrobu formou rôznych projektov je v súčasnosti robené nasilu, účelovo je spiatočnícke a vôbec nezohľadňuje  súčastné potreby trhu ani remeselníkov. Nákladné projekty prezentované ako podporujúce rozvoj remesiel v skutočnosti slúžia na rekonštrukciu budov, na zaplatenie ľudí okolo projektu, ale remeselníkov priamo nepodporujú. Má to ďaleko od doby, kedy získal Brieštenský subvenciu od maďarského (uhorského)  ministerstva nie na svoju žiadosť ale preto, že si ho úradníci jednoducho všimli. No a výsledok poznáme - začala sa éra storočného rozkvetu rajeckého rezbárstva. Takýto prípad však u nás nehrozí ani keby jednotlivec  vykonal toľko čo stohlavý rezort. Lenže pre remeselníka je niekedy jednoduchčie vyrobiť si peniaze vlastnou prácou ako chodením po úradoch. Veď to je vo finančnej rovine zajedno. Remeselník je štandartne ten, kto pozberá drobné mince po rozdelení balíka peňazí určeného na rozvoj remesiel. Pokiaľ nechceme aby vercajch a šatník remeselníka nevyzeral ako z výpredaja starožiností, aby remeselník dokázal uživiť svoju rodinu a nebol len „tradične“ oblečenou figúrkou v zámeroch projektových experimentátorov riešiacich viacmenej svoje zámery, musíme vytvoriť aj dostatočne silnú opozíciu. Čo vy na to PRIDÁTE SA?
 
Andrej Irša 
 
svetelsky-oltar-1.jpg
  rez-module-bottom
orlik

Odber noviniek

forcefetish.netforcefetish.net adultload.ws javslon.com amateur sex mobileadultload.ws javslon.com amateur sex mobile

REZBÁRSTVO.SK

Rezbárstvo.sk je portál, kde nájdete  informácie o nástrojoch, materiáli podujatiach a autoroch. Nedajte sa zmiasť názvom portálu, pretože okrem rezbárstva  sú tu užitočné informácie z viacerých oblastí. V krátkom čase pribudnú nové funkcie v profiloch registrovaných, kde môžete umiestniť svoje videá, fotografie a iné zaujímavosti a to celkom zadarmo. Registrácia trvá len pár minút.

    Pripravujeme

    · Arbortech Mini Grinder
    · Rukoväte dlát
    · Ako sa brúsia dláta
    · Lup, na aký sa nezabudne

 


 

 

Vydáva

A-studio Andrej Irša
Posledná atualizácia: 23. novembra 2018
Vychádza nepravidelne

 

ISSN 1338-3728






 

 

drotaria