Východiskový stav, tvrdenia

Ako uvádzajú dostupné zdroje, výrobou sôch si krátili voľné chvíle kanadskí a americkí drevorubači niekedy v polovici päťdesiatich rokov minulého storočia. Toto tvrdenie však nepochádza z dôveryhodných zdrojov a odporuje dvom zásadným faktom. V tomto období mali píly pohon z motora riešený cez pomerne ťažkú a objemnú prevodovku a nevyrábali sa ešte píly s karburátorom necitlivým na polohu. Toto vylučuje efektívne obrábanie tvarovo zložitejších objektov z dreva, kde je potreba častej zmeny rezných uhlov. Akceptovateľné by bolo zhotovenie objektov s jednoduchou geometriou, alebo len zarezanie rovných plôch riešených opracovávaných objektov, napríklad stolov, stoličiek, lavičiek. To však bolo možné v takomto prípade aj oveľa skôr.

Začiatky

Obdobie, kedy mohla započať éra vážnejšieho tvarového opracovania dreva motorovou pílou je až po roku 1959, kedy sa začali používať píly s priamym pohonom a necitlivé na polohu. Niet pochýb o tom, že šesťdesiate a sedemdesiate roky mohli byť v USA a Kanade zaujímavou érou akéhosi bubľania možno aj nadšeneckého varu, aby v osemdesiatich rokoch začali vznikať publikácie, najskôr regionálne a potom celonárodné podujatia a vznikajúci fenomén mohol zaujať aj v zahraničí. V tomto období však už existovali na jednotlivých kontinentoch podobné aktivity a to bez preukázateľného vplyvu z Ameriky, alebo Kanady.

V osemdesiatich rokoch navyše Európu delila Železná opona. My sme patrili k sfére vplyvu ZSSR, a teda je pochopiteľné, že vplyv Ameriky a Kanady ako opačného pólu bol u nás naozaj minimálny a aj ten sa týkal skôr oblastí ako film a hudba. Dôkazov, že aj u nás sa motorová píla používala k výtvarnej činnosti v sedemdesiatich osemdesiatich aj deväťdesiatich rokoch nie je málo a to v podaní ľudového aj vysokého umenia.

Výpočet mien osobností dreveného výtvarného sveta by bol celkom obsiahly. Iste by bolo trestuhodné zabudnúť na naše korene a pomerne ťažké okolnosti špecifického vývoja a prilepiť sa k nejakému trendu posledných rokov len na základe obmedzeného poznania.

Nové tisícročie má za sebou takmer dve desiatky rokov. Počas týchto rokov sa u nás uskutočnili celkom zásadné deje a žiaľ tie staršie upadajú do zabudnutia. Preto sa tieto prezentujú ako niečo nové a originálne, aj keď podobné aktivity tu boli už pár desiatok rokov predtým. Dokonca sú aj takí, ktorí majú dojem, že pred nimi nič nebolo, alebo sú pôvodnými zakladateľmi nejakého trendu.

Napokon, celkom nedávno som si prečítal článok, že rezbárstvo na Slovensku upadá... Dovoľte teda, aby som niektoré veci pooprášil a postupne doplnil o podrobnosti. Tento článok sa bude týkať viacmenej tvarového opracovania dreva motorovou pílou,  nebude riešiť akékoľvek umelecké či filozofické úrovne, polohy, vzťahy. Pojítkom je píla. A tak tu nájdete sochárov, rezbárov, remeselníkov, ľudových umelcov, amatérov aj profesionálov, jednoducho všetkých tých, ktorí zobrali reťazovú pílu do rúk a niečo s ňou vytvorili....

Školstvo

Školský systém nemal doteraz zapracovanú do vzdelávacích plánov a osnôv metodiku s vhodným strojným vybavením. Ani normatívy materiálno - technického a priestorového zabezpečenia dielní neobsahovali výbavu, ktorá by umožňovala efektívny výkon remesla. Rezbárske odbory teda ponúkali prípravu výlučne v ručnom opracovaní dreva, ktoré bolo v malej miere doplnené stolárskymi technikami. Táto koncepcia je dôsledkom toho, že školstvo malo k dispozícii pedagógov, ktorí nevykonávali reálnu prácu pre potreby trhu a tak sa remeslo zakonzervovalo na úrovni predchádzajúcich generácií. Práve podobnosť s inými odbormi a absencia techník na efektívne tvarové opracovanie dreva súčasnosti boli príčinou, že snaha zavedenia odboru v prvom desaťročí nášho storočia nebola korunovaná úspechom a rezbárske odbory trpeli nedostatkom žiakov a následným zrušením výuky na školách, ktoré tento odbor zaviedli. Druhým závažným nedostatkom bolo situovanie do škôl s nevhodným typom profilu žiakov aj odbornosťou pedagógov. Rezbárstvo bolo totiž chápané ako zamestnanecká, respektíve robotnícka profesia. Realita však poukazuje na to, že rezbári sa v oveľa väčšej miere venujú remeslu ako OSZČ, alebo formou voľného povolania. V takomto prípade musí byť už žiak pripravovaný tak, aby vedel získať prácu sám a taktiež aby vedel svoju činnosť udržať, zastabilizovať ju a rozvíjať. Ďalším nedostatkom bolo, že výuku mohol robiť pedagóg spĺňajúci legislatívne požiadavky, avšak bez príslušnej praxe v danom odbore a vôbec bez podrobnejšej praktickej znalosti remesla. Rezbárske techniky tak učil napríklad na textilnú výrobu špecializovaný pedagóg, pretože mal primerané výtvarné vzdelanie a nebolo pritom smerodatné, akého druhu. Vznikol tak zaujímavý paradox, že zatiaľ čo záujem o rezbárstvo rástol a každým rokom počet rezbárov na Slovensku pribúdal, v línii školského vzdelávania bol o túto profesiu čoraz menší záujem. Realita totiž umožňuje výkon remesla aj bez školskej prípravy. Jediným riešením vzniknutého stavu je prihliadnutie k aktuálnym potrebám remesla a užšia spolupráca školstva so súkromným sektorom, ktorý má veľmi úzke prepojenie na aktuálne trendy.

Prvé podujatia a miľniky

Prvé informácie o použití motorových píl majú súvis s výstavou Socha piešťanských parkov, ktorá sa po prvý krát konala v roku 1969. Tomuto podujatiu predchádzalo Medzinárodné sochárske sympózium v Moravanoch nad Váhom v roku 1967. Archív Balneologického múzea v Piešťanoch má vo svojom archíve kompletnú dokumentáciu s fotografiami menami autorov, rozmermi, cenou a ďalšími údajmi. Okrem toho, niektoré exponáty sú v kúpeloch, niektoré v depozite a časť podľahla skaze. Jednoznačne sa dajú idenifikovať stopy po obrábaní, pretože rezy sú priznané. Zo sympózia sa dochovali aj pracovné fotografie a taktiež žijú pamätníci. V prípade tohto sympózia nemôže byť žiadnych pochýb o vysokej úrovni podujatia, pretože dokumentácia a doklady sú priam ukážkové. Napokon, práce prebiehali  v Domove slovenských výtvarných umelcov (kaštieľ) bývalom sídle Zväzu výtvarných umelcov, dnes Slovenskej výtvarnej únie. Tieto informácie sú mimoriadne dôležité, pretože  dokazujú, že opracovanie dreva motorovou pílou bolo realizované už v polovici šesťdesiatich rokov, teda krátko po rozšírení píl s priamym pohonom a karburátorom pracujúcim vo všetkých polohách. Na základe faktov sa dajú  poprieť tvrdenia o výraznejšom vplyve zo zahraničia a zároveň je potvrdené, že prvé výtvarné činnosti s použitím motorových píl boli realizované u nás vo vysokom umení a nie na amatérskej báze. Napokon, je tu ešte jeden doklad o životnosti sôch.  V roku 2010 sa v kúpelnom parku v Pieštanoch nachádzali ešte dve drevené sochy s datovaním 1978 a 1979.

V roku 1983 sa uskutočnilo podujatie Plenér Prýgl pri priehrade v Bystrc pri Brne. Je jedným z prvých podujatí, zameraných na sochárske spracovanie dreva v exteriéri s preukázateľným použitím motorových píl vo vtedajšom Československu. (V roku 2019 je plánované stretnutie s niekoľkými organizátormi a výtvarníkmi prvého plenéru).

Osemdesiate roky boli plné zmien, ktoré sa neodohrávali len na verejných plochách. Prebiehal postupný prerod časti hospodárskych dvorov a úžitkových záhrad pri rodinných domoch na okrasné a relaxačné. Vznikala tak potreba záhradných doplnkov a dekorácií nie len na verejných priestranstvách, ale aj prídomových pozemkoch. Zaujímavá socha (pravdepodobne pohanského boha Triglava) sa objavila v desiatej minúte kultového filmu Vesničko má středisková. V období konca osemdesiatich rokov bola verejne prezentovaná zaujímavá ukážka práce s pílou v televízii. Československá televízia odvysielala v súťažnej relácii vystúpenie pilčíka, ktorý akčne zhotovil motorovou pílou stoličku s operadlom. Jednalo sa skutočne o rýchlu prácu v limite cca 10 minút. Podrobnosti nie sú známe, ale bol to prvý počin tohto druhu, ktorý mohli zaregistrovať vtedajší televízni diváci.

Sochárstvu s motorovou pílou začali priať najmä deväťdesiate roky. Stalo sa tak po uvoľnení politickej atmosféry v roku 1989, výrazných zmenách európskeho až svetového formátu a možnosti vzniku živností či pôsobenia na „voľnej nohe“.Tejto šance sa rozhodlo využiť viacero výtvarníkov. Vznikali galérie, poriadalo sa veľa výstav. V tomto období je možná inšpirácia „zo západu“ pretože sa začal využívať satelitný príjem na území Československa. Avšak v prvopočiatkoch bolo rozšírenie slabé a taktiež nie je zaregistrovaný žiaden konkrétny vplyv z USA, ani Kanady.

V roku 1992 bola započatá séria medzinárodných sympózií pod názvom „Dřevěná plastika“ v Ždiari nad Sázavou. Začala aj séria štyroch medzinárodných sochárskych sympózií Interlignum v Deštnom v Orlických horách. V roku 1995 bolo započaté tvorivé stretnutie výtvarníkov v Olomouci s názvom Sloup. Medzinárodný formát mal aj workshop Výtvarné umění, příroda a země Klášter Hradiště nad Jizerou v dvoch po sebe nasledujúcich ročníkoch.

Koncom deväťdesiatich rokov zopár ročníkov zažilo Termálne kúpalisko v Podhájskej a pokračovalo, pričom v roku 2013 bol urobený zápis do Slovenskej knihy rekordov, že Podhájska je držiteľom počtu 96 sôch za 15 rokov konania sympózií. Prvý ročník bol organizačne ešte spätý s Novými Zámkami, ale po krátkom útlme už bolo podujatie záležitosťou manažmentu kúpaliska v spolupráci s výtvarníkmi, predovšetkým Miroslavom Polákom, iniciátorom myšlienky.

Drevené objekty a sochy boli čoraz obľúbenejšie, pretože materiál bol dostupný, manipulácia s ním jednoduchšia a zabezpečovacia cena oveľa nižšia ako v prípade kameňa. To je aj dôvod, že niektoré pôvodné kamenárske sympóziá sa v nasledovnom období pretransformovali na rezbárske.

Drevené realizácie sa stali doplnkami verejných priestranstiev, areálov škôlok, škôl, zoologických aj botanických záhrad, skanzenov, kúpeľov, mestských parkov, námestí a iných verejných priestorov. Trend príjemného pobytu na záhradách tiež zažíval vrchol. Roky zhromažďované haraburdie z dvorov ustupovalo výsadbe a výstavbe drobnej architektúry. Pergoly, altánky, detské preliezky, lavičky a rôzne formy posedenia zmenili tvár exteriéru v mestských aj dedinských lokalitách, kde bolo čoraz viac sôch sošiek a dekoratívnych realizácií s rôznou mierou vkusu, ale aj nevkusu. Do dvorov zavítali reportéri z redakcií časopisov, televízie a bola to veľká zmena nie len v úprave okolia, ale aj myslení.

Počiatky milénia

Zatiaľ čo v deväťdesiatich rokoch boli sochárske a rezbárske sympóziá pomerne vzácne a obmedzené ne niekoľko regiónov, na počiatku 21 tisícročia sa to zmenilo. V roku 2000 sa v Záhradnej galérii Alojza Machaja konal druhý ročník rezbárskeho sympózia (po prvom menšom) Dotyky s dvadsiatimi dvomi autormi zo štyroch krajín a veľkou návštevníckou účasťou. V obci Kátov sa v roku 2001 uskutočnilo podujatie Kvetinové dni, ktoré trvá v nepretržitej línii dodnes a má má výraznú spätosť s prezentáciou rezbárstva, vrátane „motorového“. Podujatie každoročne navštívi vyše 5000 návštevníkov v jednom dni a počas konania akcie prebieha bohatý kultúrny program doplnený 175 predajnými stánkami.

V roku 2001 začal vychádzať v Záhradnej Galérii Alojza Machaja (ZGAM) v Plaveckom Štvrtku rezbársky štvrťročník Dotyky a Cesty. Bol distribuovaný na základe kontaktných údajov, ktoré poskytli rezbári a inštitúcie. Tieto údaje zahŕňali adresu, telefónne číslo a kto mal, tak aj webové stránky, alebo mail. V prvopočiatkoch sa mailový kontakt vyskytoval takmer výlučne u organizácií a rezbári s vlastným mailom by sa zrátali na prstoch jednej ruky. V priebehu piatich rokov sa to zmenilo a práve internet bol dôvodom zániku časopisu. Aktualizácia zoznanu udáva, že časopis mal ku dňu 2. 8. 2004 celkom 169 slovenských odberateľov, pričom v priebehu roku pribudlo 33 nových kontaktov. Keďže časopis bol distribuovaný aj v ČR a vždy bolo dostupný aj pre návštevníkov galérie, náklad mohol predstavovať cca 350 kusov. Po zániku časopisu bola táto hodnota veľmi rýchlo dosiahnutá členmi portálu Rezbárstvo.sk.

Najväčší Monumentálny betlehem na území Slovenska a Česka z roku 2001 bol tak inšpiratívny, že bol niekoľkokrát prekonaný jednak množstvom figúr, ale aj ich veľkosťou a v niekoľkých prípadoch priamo účastníkmi prvého projektu. Táto rozmerová a množstevná mánia má až do súčasnosti niekoľko reprezentantov a tak vznikajú stále nové, často väčšie aj obsiahlejšie betlehemárske realizácie, zatiaľ čo u tých prvých autorov záujem o túto formu súťaženia v „kubíkoch“ upadol. Prevláda kvalitnejšie racionálnejšie spracovanie ako veľkosť, ktorá prináša aj závažné problémy s uskladnením, manipuláciou aj údržbou.

V roku 2002 sa konal prvý ročník Medzinárodného rezbárskeho sympózia v Kunoviciach v réžii OZ Kunovjan a bez prerušenia trvá dodnes. Je to najdlhšie rezbárske podujatie s ročnou periodicitou so zameraním na tvarové opracovanie dreva motorovou pílou v rámci Českej aj Slovenskej republiky. V tomto roku sa uskutočnil aj prvý ročník Medzinárodného sochárskeho sympózia Hany Wichterlové v Prostějove pod organizačnou taktovkou Miroslava Švancaru v exteriéroch Národného domu. Uskutočnilo sa sympózium mladých rezbárov v ZGAM v Plaveckom Štvrtku. V Demänovskej doline vznikla prvá horská galéria prostredníctvom podujatia „PRIESTOR MEZZOZOIKUM 2002“ s účasťou čestného hosťa a nestora slovenkého sochárstva Tibora Bártfaya. Uskutočnilo sa 1. sympózium výtvarníkov v Skalici ako súčasť Skalických dní. K dispozícii je písomná a fotografická dokumentácia asi dvadsiatich podujatí na území Českej a Slovenskej republiky - všetky len v roku 2002. Zaujímavosťou je dokumentácia siedmeho ročníka Sympózia mladých rezbárov v Banskej Štiavnici, kde reprezentovalo svojimi prácami činnosť šesť škôl predovšetkým prácami komorného formátu. Avšak záznam obsahuje informáciu o konaní desiateho Medzinárodného sochárskeho sympózia v dreve, v spojení so siedmym ročníkom maliarskeho plenéru. To nepriamo preukazuje, že aj na Slovensku bolo sochárske opracovanie dreva (s vysokou pravdepodobnosťou s použitím motorových píl uskutočňované aj v priebehu deväťdesiatich rokov, pričom na mnohé sa už pozabudlo a neexistujú žiadne doklady.

V roku 2003 vznikla na základe dlhodobých rezbárskych aktivít Dalibora Novotného Dalova galéria „Na skale“ v Královej Lehote. Konalo sa prvé rezbárske sympózium v Stupave (Dni zelá), Vlkolínci, kúpeloch Lúčky. Medzinárodné podujatie v druhom ročníku ART-EX Králiky - Bystrzyca Klodzka prebiehalo síce na území ČR, ale malo aj výstavnú podobu v záhrade Furtenberského paláca v Prahe pod záštitou poľského veľvyslanca Andrzeja Krawcyka. Slovenskí rezbári uskutočnili aj výjazdy a to nie len do okolitých štátov. Jozef Barta s Martinom Barnášom navštívili pracovne pútnické miesto Marija Bistrica v Chorvátsku. Andrej Irša Foire Internationale De Rouen a útržkovite prichádzajú informácie o pobytoch slovenských a Českých rezbárov a sochárov v zahraničí.

V roku 2004 bolo symbolicky v mieste styku troch štátov Rakúska, Slovenska a Maďarska na Trojhrane v Rajke nainštalované súsošie Poslednej večere v predvečer vstupu Slovenska do EÚ, zapožičané zo ZGAM a to za účasti predstaviteľov všetkých troch štátov. Započala sa tiež spolupráca uvedenej galérie s Rakúskom prostredníctvom podujatia Weidenfest v Droessingu. Rozmerné sochy zhotovené motorovou pílou vznikli v Bojniciach, avšak už na celkovom piatom ročníku.

V roku 2004 vznikol taktiež Vianočný príbeh, betlehem v spracovaní šiestich rezbárov, ale aj ten už bol druhou realizáciou ZGAM v tomto formáte (po Monumentálnom betleheme). Betlehemské realizácie boli zapožičiavané mestám Bratislava (Námestie Starej radnice) a Pieštany (pešia zóna v centre). Ten o dva roky starší bol odpredaný Mestu Prostějov, novší je teraz súčasťou areálu Kyčerka v Pluskovci pri Veľkých Karloviciach na Valašsku.

Rok 2005 bol rokom realizácie významného rezbáskeho diela Bratislavský mier v životnej veľkosti. Toto dielo bolo zhotovené v spolupráci Alojza Machaja (zároveň iniciátora a autora konceptu), Jozefa Bartu, Andreja Iršu, Jany Květy a Lady Rejmanových, Jána Paľka, Jána Šefčíka, Miroslava Trnovského, Jána Korytára. Realizácia bola vystavená na nádvorí Starej radnice v Bratislave. Rok 2005 bol tiež rokom začiatku sympózií v Archeoskanzene v Modrej.

Rýchlorezba, ako novovznikajúca forma bola šikovnými rezbármi praktikovaná pri rôznych podujatiach. Chýbal však presvedčivý dokument, ktorý by zdokumentoval tento dej. Preto vznikol zámer, celkom jednoznačne zdokumentovať akčnú rýchlorezbu, ako celkom samostatné podujatie. Dňa 10. 5. 2005 bola v réžii Slováckého múzea v Uherskom Hradišti v ČR vykonaná prvá verejná a oficiálne dokumentovaná časovaná rezba motorovou pílou v trvaní štyroch hodín (Andrej Irša). Konala sa v Smetanových sadoch, ako súčasť Dňa európskej kultúry. Záznam priebehu obsahuje 514 fotografií Martina Sekaninu. Výstupy boli použité ako fotoseriál v dvojčísle 3-4 / 2005 Dotyky a Cesty a niektoré fotografie aj v časopise Urob si sám.

Na jar roku 2006 sa k nám začali dovážať výtvarnícke lišty a prvýn dovozcom bola spoločnosť Grube. Do tohto času ich použitie u nás nebolo medzi rezbárskou komunitou zaregistrované. Druhá registrovaná štvorhodinová „časovka“ prebehla pri otváraní kúpeľnej sezóny v Piešťanoch v roku 2006 v Mestskom parku a tu už boli výtvarnícke lišty preukázateľne použité.

Keď sa v roku 2006 dostaval zrubový hotel Grúň v Mostoch u Jablunkova, tesár Pavel Taufr vyhlásil súťaž o rezbu barovej stoličky. Dodatočne bol tento počin prehlásený za prvý ročník Tesárskych zručností. Od roku 2008 Čestmír Slíva, jeden z prvých členov rezbárskeho fóra na portáli Rezbárstvo.sk, odporučil zmenu názvu na Drevársku súťaž, ktorá by lepšie vystihovala rezbárske zameranie. Podujatie má podtitul Česko-Slovenský pohár v rýchlorezbe a toto podujatie je v súčasnosti najstarším v prezentácii súťažnej rýchlorezby rámci ČR aj SR.

V roku 2006 bolo otvorené informačné centrum „Zvonice“ na Soláni na Valašsku. V okolí vznikla prírodná galéria sochárskych diel z dreva. O niekoľko rokov neskôr je rekreačný areál Kýčerka nachádzajúci sa v blízkosti vybavený počas niekoľkých rokov asi stovkou sôch vrátane niekoľkých kompozícií.

V roku 2010 slovenský rezbár Martin Kalman reprezentoval Slovensko na svetovej výstave EXPO v Shanghai v rezbe motorovou pílou.

Rezbári s motorovou pílou cestovali od počiatku tisícročia do Kanady, USA, Francúzska, Litvy, Japonska a samozrejme okolitých krajín. Uskutočnili sa sympóziá na Pieštanskej Sĺňave, kúpalisku Podhájska. Rezbárske sympóziá sa konajú v Turnove, Havířově, Olomouci, Luhačoviciach, Bojniciach, Vimperku, Bardejove, Oščadnici... Je zaujímavé, že sympóziá sa robili aj v malých obciach. Jánov pri Prešove, Raslavice, Láb... Žiaľ, o mnohých síce sú informácie, ale neboli dodané podklady a niektoré už začínajú zapadať prachom zabudnutia.

Po roku 2010 rezbárska scéna s motorovou pílou chytá nový dych. Tentoraz sa však už nejedná o dobrodružné objavovanie, zaujímavé experimentovanie a vlastne všetko to pôvabné, čím boli charakteristické počiatky. Sympóziá v minulosti trvali aj dva týždne, dnes tri až päť dní. Rezbári nevlastnili viacero píl a keď sa im ich píla pokazila, pomohli si medzi sebou. Dnes, ak má rezbár aj desať píl, výpadok jednej nepociťuje. Zatiaľ čo v minulosti sa informácie získavali veľmi ťažko, noví rezbári majú dostatok informácií z internetu. Môžu si dokonca urobiť kurz, kde sa vraj za tri dni naučia to, čo iným trvalo roky. Rezbári si vraj môžu všetko kúpiť, nepotrebujú vedieť ako a čo si pre rezbárske účely svojpomocne urobiť, alebo upraviť.

Nechce sa im premýšľať nad návrhom a tak sa stretáme s vykrádaním tvorivosti iných autorov a komerčne úspešné rezby sú replikované toľkonásobne, koľko je možné predať. Málokto chce byť učňom, alebo tovaryšom, ale zato chce byť byť hneď majstrom. Zbierať ocenenia, byť najlepší a mať veľa lajkov. Absencia pravidiel robí z krásneho remesla dôvod pre šarvátky. Našťastie, tento trend nie je vlastný každému. Veľa ľudí túži nie len po pozlátku a rýchlom napredovaní. Sú ochotní záujmu venovať dostatočný čas, získavať teoretické vedomosti svojich predchodcov aj kolegov. Prakticky ich vedia zastabilizovať do svojej činnosti a k iným názorom pristupujú s nadhľadom. Nie na platforme vlastnej jedinečnosti, ale predovšetkým spolupráce a vzájomnej pomoci môžu vzniknúť pracovné metodiky, ktoré urobia prácu bezpečnejšou.

Zatiaľ čo na Slovensku a v ČR boli v plnom prúde zámery na tvorbu pracovných metodík použiteľných v systéme školstva a boli urobené kroky pre tvorbu medzinárodných štandardov, novovzniknuté frakcie rezbárov začali objavovať Ameriku. Zistili, že s motorovou pílou sa dajú robiť veľké sochy aj detaily. Tento objav bol vykonaný v čase, keď už bolo Slovensko aj ČR posiate tisícami sôch zhotovených s použitím motorovej píly. Najhoršie je, že úroveň povedomia o činnostiach je u nováčikov taká nízka, že  sú v dojme, že žiadne štandardy netreba. K lepšej predstave nám pomôže jednoduchá matematika:  

Ak desať rezbárov navštívi päť podujatí, tak vznikne 50 sôch. Lenže v sezóne idú rezbári aj na niekoľko sympózií, teda povedzme, že každý rezbár by išiel na dve. Za rok je to 100 sôch, za dvadsať rokov je ich 2000. Ale v rámci ČR a SR nie je len päť sympózií a desať rezbárov a sochárov. Z uvedeného je zrejmé, že výsledné číslo, koľko sôch sa môže nachádzať na verejnosti je poriadne vysoké. Ak si uvedomíme, že aktívny rezbár/sochár urobí za rok cca desať sôch (nad 1,5 m) pre exteriér, pri počte 100 činných výtvarníkov je to 1000 sôch a objektov za rok. Za desať rokov je to 10 000 objektov, ktoré sú potenciálne rizikové, pretože podstatná časť, ak nie väčšina z nich nie je osadená správne. O rizikovosti dejov v takomto meradle, obzvlášť s prístupom verejnosti nemôže byť pochýb.

Začiatkom tisícročia bol internet u nás na komunikáciu využívaný zriedkavo. Kto by mal dojem že nie, že internet sa používal skôr, má pravdu ale remeselnícke profesie nepatrili v tomto smere medzi lídrov. Stačilo len päť rokov a situácia sa zmenila.

Každým rokom bolo vidieť, že internet napreduje veľmi rýchlo aj jediný rezbársky časopis, ktorý monitoroval aktuálne dianie v v rezbárstve bol finančne náročný na vydanie aj distribúciu a nemohol konkurovať vznikajúcim on-line médiám. Štafetu  prebral internetový portál Rezbárstvo.sk. Od roku 2005 do roku 2008 štatistiky administrácie zaznamenávali obrovský nárast popularity a to 15 000 diskusných príspevkov a 2,5 milióna zhliadnutí. Priemerné zotrvanie na stránke predstavovalo 6 minút, čo znamená že sa nejednalo o náhodné návštevy. Približne rovnaká návštevnosť sa držala ešte po celý rok 2009. Od tohto roku bolo cítiť postupné znižovanie intenzity komunikácie rezbárov aj prihlásení. Dôvodom bolo z časti to, že v diskusiách sa začali opakovať témy, začali vznikať menšie konkurenčné projekty, ale najväčší úbytok bol z dôvodu nástupu sociálnych sietí, predovšetkým Facebooku. Svoju úlohu však portál a diskusie vo fóre splnili. Boli lídrom v ponuke informácií, pomohli rozvoju rezbárstva a naštartovali aktivity, ktoré by možno nevznikli, alebo by boli realizované oveľa neskôr.

Mená autorov, ktorí k tvorbe používali, alebo používajú motorové píly:

Adam Bakoš, Adam Balajka, Adam Krhánek, Albert Chamráz, Albert Šimrák, Albert Štěpán Alexander Ilečko, Alexander Drexler, Alexander Spuchlák, Alojz Machaj, Andrej Hronček, Andrej Irša, Anton Budzák, Anton Čierny, Antonín Suchan, Anton Hanzalík, Anežka Šarišská, Bohuslav Heczko, Boris Kjulleněn, Branislav Petráš, Cyril Kocúrek, Čestmír Suška, Čestmír Slíva, Daniel Klose, David Medek, Dušan Šarkan, Dalibor Novotný, Emil Adamec, Ferdinand Bolebruch, Gadžor Ondrej, Hana Škraková, Hana Richterová, Hana Wichterlová, Hanuš Lamr, Helena Hlušičková, Hynek Schreiber, Igor Kučera Ivan Jilemnický, Ivan Patúc, Ivan Tlustý, Ivan Šmilauer, Jakub Moravčík, Jan Ambrož, Ján Cimprich, Jan Eduard Španihel, Jan F. Kovář, Ján Kulich, Ján Krajčí, Ján Podsklan, Jan Paďour Jan Paľko, Ján Procner Ján Krajči, Jan Rázek, Jan Naš, Jan Šarišský, Jan Šima, Ján Šeliga, Jan Školník, Jan Zemánek, Jana Rejmanová, Jaromíra Němcová, Jaroslav Cicko, Jaroslav Heczko, Jaroslav Hynek, Mácha, Jaroslav Martiš, Jaroslav Pecháček, Jaroslav Koléšek, Jaroslav Řehna, Jaroslav Velčický, Jaroslav Zach, Jiří Halouzka, Jiří Hlušička, Jiří Macek, Jiří Marek, Jiří Netík, Jiří Plieštik, Jiří Sobotka, Jiří Vyvial, Jozef Cyprián, Jozef Chromek, Jozef Pavlík, Jozef Rakovan, Jozef Barta, Jozef Bavlna, Jozef Kostka, Josef Had Šlegl Jozef Špicl, Juraj Mertuš, Kamil Ostrčil, Kateřina Sikorová Žukowská, Květa Rejmanová, Klára Pataki, Laco Garaj, Laco Kránitz, Ladislav Boruta, Lada Rejmanová, Lenka Sinecká, Leszek Sykora, Libor Říha, Ľuba Kainová, Lubomír Dostál, Lubomír Fajer, Ľubomír Orság, Ľubomír SpišiakMária Hrabinská, Marián Detko, Marián Hutira, Marián Maršálek, Marián Zborovančík, Martin Bořuta, Martin Kalman, Marius Kotrba, Marek Borsányi, Marek Halász, Marek Miklus, Martin Barnáš, Martin Bednařík, Martin Cigánek, Martin Čas, Martin Mešša, Martin Navrátil, Martin Ospalík, Martin Heczko, Martin Šebek, Martin Šustr, Michal Falat, Michal Gabriel, Milan Flajžík, Milan Húževka, Milan Kuchťák, Milan Krajňák, Milan Marciňa, Milan Mičienka, Milan Polák, Milan Lysek, Milan Stieranka, Miloš Bobák, Miloš Húževka, Miloš Vlček, Miroslav Fekar, Miroslav Janič, Miroslav Kinder, Miroslav Mládenek Miroslav Mĺkvik, Miroslav Srostlík, Moravský, Miroslav Valenta, Miroslav Vochta, Michal Barta, Michal Novotný, Michal Sýkora, Miroslav Trnovský, Miroslava Špačková, Norbert Maringer, Norbert Pizston, Nikola Liptáková, Ondřej Hudec, Oskar Podávka, Oto Bachorík, Otto Bébar, Pavel Herák, Pavel Kostrhun, Pavel Luffer, Pavel Míka, Peter Ochotnický, Patrik Vlček, Pavol Hajduk, Pavol Lofaj, Pavol Šarišský, Peter Biak, Peter Gargalík, Peter Žanony, Peter Strassner, Peter Šrank, Peter Zoričák, Petr Eschler, Petr Markulček, Petr Krajíček, Petr Stanický, Petr Steffan, Petr Uher Petr Veselý, Radim Hanke, Radek Smejkal, Radomír Vavruša, Róbert Gál, Rebert Uher, Robert Tyrnau Lukačovič, Róbert Žitný, Roman Wenzel, Róbert Cyprich, Rudolf Cserge, Robert Buček, Roman Šupita, Samuel Suchý, Slavomír Albert, Stanislav Cibulka, Slavomír Dlubač, Stanislav Dreksa, Stanislav Jenčo, Stanislav Polek, Štefan Siváň st., Štefan Siváň ml., Václav Fiala, Václav Kyselka, Václav Lemon, Venantius Oscitý, Věra Břečková, Vincent Bandúr, Vítězslav Odstrčil, Vladimír Boruta, Vladimír Banič, Tibor Bartfay, Tomáš Kubíček, Tomáš Kůs, Tomáš Lajmon, Tomáš Medek, Vít Vavřiník, Vladimír Burcl, Vladimír Kompánek, Vladimír Môťovský, Vladimír Kokolia, Vladimír Korytár, Vladimír Matoušek, Vladimír Morávek, Vladimír Preclík, Vladimír Sedláček, Vladimír Tinák, Vladimíra Sedláková, Zdeněk Macháček, Zdeněk Matyáš, Zdeněk Tománek.

Andrej Irša