Centrálna časť Svetelského oltára
Kto na svojich potulkách južnou Moravou náhodou zavíta do nenápadného kostolíka v Adamove pri Brne, netuší, že ho tu čaká mimoriadny zážitok. Veľký vyrezávaný oltár, umiestnený nad menzou bočného oltára, je dielom jedinečnej umeleckej hodnoty. Veľkolepá a tvarovo bohatá kompozícia predstavuje nanebovzatie Panny Márie. Je rozdelená na tri nad sebou položené horizontálne zóny jednotlivých častí podľa rozprávania starej legendy, ktorej základná podoba vznikla už v 5. storočí. V spodnej zóne obklopuje dvanásť apoštolov rakvu, ktorú práve opustili telo a duša Panny Márie. Medzi nimi je možné identifikovať mladého sv. Jána a podľa atribútu mušle na klobúku sv. Jakuba Staršieho. Ďalej je možné predpokladať, že muž, ktorý číta knihu položenú na rakvi a je ústrednou postavou celej skupiny, predstavuje sv. Petra. S ním „zrastený" je pravdepodobne jeho brat Ondrej. Apoštol, ktorý na rozdiel od ostatných pozerá do prázdneho hrobu, spodobuje neveriaceho Tomáša. Pozemskú zónu, pripomínajúcu smrť, pohreb a zmŕtvychvstanie Panny Márie, oddeľujú štylizované oblaky preniknuté veľkým polmesiacom od zóny prechodu. Tu je spodobené vlastné nanebovzatie: Kľačiacu Pannu Máriu so spínajúcimi rukami nesú hore do nebies anjeli, ktorí držia lem jej bohato riaseného a zdobeného plášťa. Vrchná zóna - nebeská - je opäť oddelená štylizovanými oblakmi a prináleží Najsvätejšej Trojici obklopenej holdujúcimi cherubínmi, ktorí sú pripravení na korunovanie budúcej kráľovnej nebies. Trojica je symbolizovaná tromi mužskými postavami. Prostredný z nich, takmer zakrytý veľkou korunou, predstavuje Boha Otca, pravá, súdiac podľa rán na rukách, Krista. Výjav nanebovzatia uzatvára baldachýn: jeho plamienkové fialy pripomínajú flamboyantnú francúzsku gotiku, symbolizujú svetelnú žiaru nad mariánskou korunou a predlžujú plynulo vzostupný pohyb, ktorý vládne celému reliéfu. V ráme, hore ukončenom oblúkom, sú umiestnené postavy svätcov: sv. Barbory (?), neznámeho pápeža, sv. Erasma, sv. Hermana, sv. Doroty,sv. Urbana, sv. Mikuláša a neznámeho klerika s červeným biretom. Sugestívny a monumentálny adamovský reliéf je len torzom pôvodnej štruktúry umeleckého diela, predstavuje strednú časť korpus - bývalého krídlového retáblu hlavného oltára cisterciánskeho kláštorného kostola v dolnorakúskom Zwettle (Svetlá - odtiaľ názov Svetelský oltár). O tomto retáble vieme z písomných prameňov, že ho vytvorilo šesť rezbárov (ich mená ani bližšie údaje nepoznáme) medzi rokmi 1516 až 1525. Takže na samom sklonku gotiky. V roku 1732 bol pre „staromódny" ráz odstránený (vtedajší kronikár poznamenáva, že oltár pôsobil „altväterisch"). Pri demolácii bola prevažná časť oltárneho celku zrejme nenávratne zničená. Len korpus zostal zachovaný, o ďalších častiach nie sú správy. Avšak i sám korpus sa javil po čase ako málo príťažlivý a hodnotný, preto ho v r. 1852 svetelský opát Augustín Steininger predal. Okolo predaja pamiatky, ktorej význam bol už pomaly odborníkmi rozpoznávaný, sa rozvírila verejná diskusia. Tá spôsobila, že dolnorakúske miestodržiteľstvo nariadilo vrátiť korpus späť svetelskému kláštoru. Zhodou okolností k tomu však nedošlo, torzo oltára sa totiž medzitým dostalo do rúk viedenského pozlacovača a obchodníka s rámami G. Plachého, ktorý sa podľa vtedajšej praxe zaoberal ošetrovaním pamiatok. Reliéf zložený v žalostnom stave v debnách mohol byť u neho reštaurovaný. Zabránilo sa ďalšej skaze, ale predaj sa ešte viac skomplikoval: vznikol problém, kto má uhradiť výdaje spojené s reštaurovaním. Svetelský opát, ktorý sa vlastne stal znovu zákonitým majiteľom, bol ochotný vrátiť utŕžené peniaze, ale zásadne odmietol uhradiť výdaje, ktoré neschválil a o nich nerozhodol. Nakoniec sa našlo riešenie, vďaka ktorému sa dnes torzo Svetelského oltára nachádza na Morave: knieža A. Lichtenstein zaplatil náklady na reštaurovanie a získal tak významné dielo do svojho vlastníctva, aby ním vzápätí, v roku 1857, obdaroval práve postavený patronátny kostolík v Adamove pri Brne. V archíve svetelského kláštora sú uložené latinsky písané anály zo 17. storočia, ktoré spísal vtedajší opát J. B. Linck. Odtiaľ boli získané nielen citované údaje o vzniku Svetelského oltára, ale i perokresba, na ktorej je zachytený interiér kláštorného kostola pred barokovými úpravami a deštrukciou oltára. Vidíme, že retábel Svetelského oltára bol krídlového typu mal podstavec s predelou, korpus s krídlami a nadstavec. Nosné časti podstavca tvorili segmentové konzoly, medzi ktorými bola vložená obdĺžniková predela, zdobená po stranách dekoratívnymi panelmi a delená uprostred kmeňom silného stromu. V oboch takto vzniknutých častiach stáli vyrezávané figúry (pravdepodobne spodobovali rádových svätcov sv. Benedikta a sv. Bernarda). Korpus v podobe, aký ho poznáme z Adamova, bol vsadený do obdĺžnikového rámca s výraznými horizontálami základových dosiek strednej a hornej časti retáblu. Krídla, ktoré sa k nemu viazali a ich funkciou bolo podľa požiadaviek cirkevného roku odkrývať alebo zakrývať výjav nanebovzatia, mali na vnútorných stranách vyrezávané reliéfy znázorňujúce posledný súd, zvestovanie P. Márie, nanebovstúpenie a zmŕtvychvstanie Krista. V dekoratívnych pásoch medzi nimi boli ešte erby zakladateľa kláštora Hadmara I. z Kuenringu, objednávateľa oltára opáta Erasma Leissera a letopočet dokončenia diela 1525. Postranice nemali pravdepodobne žiadnu funkciu v rámci oltárneho celku. Na rozdiel od krídel ich funkcia nebola daná liturgickými, ale skôr estetickými a konštrukčnými požiadavkami, postranice zachovávali priestorový účinok retáblu i pri uzatvorení krídel vytvárali pre statiku drevenej stavby potrebné pyramídové odstupňovanie. Nadstavec retáblu - najvyššia časť oltára - bol v súhlase s cítením neskorej gotiky celkovo vegetabilizovaný (retábel Svetelského oltára meral asi 19 m a bol snáď najväčší svojho druhu). Základnú i detailnú podobu nástavca tvorili vetvy a lístie stromu, ktorý delil predelu a pokračoval v strednej časti retáblu tak, že jeho rozdvojený kmeň obrastal výjav nanebovzatia. Okrem toho obsahoval nadstavec ešte figurálnu výzdobu: najvyššie trojdielnu kalváriu, o niečo nižšie osamelú postavu svätca (asi sv. Jána Krstiteľa) a pod ňou galériu piatich figúr (pravdepodobne sv. Štepána, sv. Vavrinca, Madony, ktorá bola vyššia než ostatní svätci, sv. Petra a sv. Pavla). Svetelský oltár je doteraz v dejinách umenia známy predovšetkým svojou rezbárskou výzdobou. Všeobecne sú uznávané jeho výnimočné kvality technické, výrazové i historické, predovšetkým pokiaľ bolo po viac ako storočnom bádaní preukázané, že predstavuje dielo autonómne, neredukovateľné na prejav vplyvu niektorého zo známych majstrov neskorej gotiky. K svetelskej plastike existujú len analógie, pre ktoré je rovnako príznačný onen akcentovaný spiritualizmus, záľuba v extatickej forme, predĺžená tradícia neskorogotickej hybnosti a lipnutí na religióznej tematike. V tomto zmysle sú svetelskej plastike najbližšie vyrezávané oltáre porýnskeho majstra H. L. v Breisachu a Niederrottweilu. Z užšieho hľadiska slohovo historického zaradenia patrí Svetelský oltár do veľkého komplexu plastiky dunajskej školy a tvorí tu jednu z jeho polárnych výrazových možností a jedno z najvýznamnejších diel vôbec. Keďže je dnes celkom známe slohové zaradenie svetelskej plastiky, potom cez veľké a opakované úsilie bádateľov zostáva záhadou menovité určenie jej tvorcov. V archívnych materiáloch je uvedená zmienka o šiestich sochároch, je však pri svojej anonymite príliš neurčitá. Vďaka rozborom H. Seiberla a K. Oettingera sa podarilo aspoň rozpoznať, že hlavný majster, ktorého rukám je nutné prisúdiť štýlovú jednotnosť adamovského reliéfu, prišiel do Svetlé zrejme z Viedne, kde predtým dlhšiu dobu pobýval. Nasvedčujú tomu jednotlivé diela viedenskej proveniencie, ktoré mu boli štýlovou kritikou pripísané. Jeho umelecký charakter však bol, ako sa domnieva moderné bádanie, formovaný i vzdialenejšími umeleckými centrami a oblasťami. Plzeňská proveniencia troch vyrezávaných plastík - sv. Barbory a sv. Kataríny z plzeňského oltára, sv. Bartolomeja a skupiny apoštolov z pražského Národného múzea sú neobyčajne štýlovo blízke figúram z ostenia adamovského korpusu. Dá sa snáď hovoriť i o istom vplyve českej oblasti na umenie Svetelského majstra. V minulosti túto hypotézu podporoval ešte chybný názor na českobudejovického majstra Andreasa Morgensterna, spomínaného v Linckových análoch v súvislosti so vznikom Svetelského oltára. Kritický rozbor textu prevedený pred niekoľkými rokmi však preukázal, že Morgerstern bol vo Svetlej činný len ako remeselný stolár, ktorého úlohou bolo pravdepodobne iba inštalovať dokončený retábel v interiéri kláštorného kostola. Naznačili sme niektoré významové momenty ikonografie Svetelského oltára, aby si mohol ten, kto sa zoznámi s touto mimoriadnou pamiatkou, zhruba predstaviť, aký duchovný obzor sa za ňou rozprestieral.
Literatúra: Hlobil, Ivo: Svetelský oltár. Praha, Odeon 1974, 16 s. (krátené-preložila a upravila Ľubica Kainová)
|