Aktuality
Brněnský plenér 2008 Tlačiť E-mail

Brněnský plenér, ktorý je známy aj pod názvom „Plenér prýgl“ (prýgl znamená v brnenskej hantýrke „priehrada“), sa po prvý krát uskutočnil v roku 1983. To ho radí medzi najstaršie podujatia v oblasti monumentálnej sympoziálnej sochárskej tvorby (v dreve) v bývalom Československu. Sympózium v exteriéroch priehradného areálu Brna-Bystrc bolo prejavom tvorivej generačnej sily umelcov - absolventov umeleckých škôl prvej polovice osemdesiatich rokov minulého storočia, ktorí mali väzbu k mestu Brno.

Čítať celý článok...
 
Sympózium sochárov v Žiari nad Hronom Tlačiť E-mail

V dňoch 22. - 27. augusta 2008 sa v priestore parku Štefana Moyzesa v Žiari nad Hronom uskutočnil nultý ročník sochárskeho sympózia. Toto podujatie, ktorého hlavným organizátorom a garantom zároveň bolo samotné mesto, predstavuje v podstate pokus o nadviazanie na tradíciu obdobného sympózia, ktoré sa viac než 10 rokov konávalo v Banskej Štiavnici, pod kuratelou pána Bohuslava Bachratého.
Čítať celý článok...
 
Svetelský oltár Tlačiť E-mail

Obrázek “http://www.rezbarstvo.sk/images/k%C3%B3pia%20%E2%80%93%20svetelsk%C3%BD%20olt%C3%A1r%20m.jpg” nelze zobrazit, protože obsahuje chyby. Centrálna časť Svetelského oltára

Kto na svojich potulkách južnou Moravou náhodou zavíta do nenápadného kostolíka v Adamove pri Brne, netuší, že ho tu čaká mimoriadny zážitok. Veľký vyrezávaný oltár, umiestnený nad menzou bočného oltára, je dielom jedinečnej umeleckej hodnoty. Veľkolepá a tvarovo bohatá kompozícia predstavuje nanebovzatie Panny Márie. Je rozdelená na tri nad sebou položené horizontálne zóny jednotlivých častí podľa rozprávania starej legendy, ktorej základná podoba vznikla už v 5. storočí.
V spodnej zóne obklopuje dvanásť apoštolov rakvu, ktorú práve opustili telo a duša Panny Márie. Medzi nimi je možné identifikovať mladého sv. Jána a podľa atribútu mušle na klobúku sv. Jakuba Staršieho. Ďalej je možné predpokladať, že muž, ktorý číta knihu položenú na rakvi a je ústrednou posta­vou celej skupi­ny, predstavuje sv. Petra. S ním „zrastený" je pravdepodobne jeho brat Ondrej. Apoštol, ktorý na rozdiel od ostatných pozerá do prázdneho hrobu, spodobu­je neveriaceho Tomáša. Pozemskú zónu, pripomínajúcu smrť, pohreb a zmŕtvychvstanie Panny Márie, od­deľujú štylizova­né oblaky pre­niknuté veľkým polmesiacom od zóny prechodu. Tu je spodobené vlastné nanebovzatie: Kľačiacu Pannu Máriu so spínajú­cimi rukami nesú hore do nebies anjeli, ktorí držia lem jej bohato riaseného a zdobeného plášťa. Vrchná zóna - ne­beská - je opäť oddelená štylizovanými oblakmi a pri­náleží Najsvätejšej Trojici obklopenej holdujúcimi cherubínmi, ktorí sú pripravení na korunovanie budúcej kráľovnej nebies. Trojica je symbolizovaná tromi mužský­mi postavami. Prostredný z nich, takmer zakrytý veľkou korunou, predstavuje Boha Otca, pravá, súdiac podľa rán na rukách, Krista. Výjav nanebovzatia uzatvára balda­chýn: jeho plamienkové fialy pripomínajú flamboyantnú francúzsku gotiku, symbolizujú svetelnú žiaru nad ma­riánskou korunou a predlžujú plynulo vzostupný pohyb, ktorý vládne celému reliéfu. V ráme, hore ukončenom oblúkom, sú umiestnené postavy svätcov: sv. Barbory (?), neznámeho pápeža, sv. Erasma, sv. Hermana, sv. Doroty,sv. Urbana, sv. Mikuláša a neznámeho klerika s červeným biretom.
Sugestívny a monumentálny adamovský reliéf je len torzom pôvodnej štruktúry umeleckého diela, predstavu­je strednú časť korpus - bývalého krídlového retáblu hlavného oltára cisterciánskeho kláštorného kos­tola v dolnorakúskom Zwettle (Svetlá - odtiaľ názov Svetelský oltár). O tomto retáble vieme z písomných prameňov, že ho vytvorilo šesť rezbárov (ich mená ani bližšie údaje nepoznáme) medzi rokmi 1516 až 1525. Takže na samom sklonku gotiky. V roku 1732 bol pre „staromódny" ráz odstránený (vtedajší kronikár poznamenáva, že oltár pôsobil „altväterisch"). Pri demo­lácii bola prevažná časť oltárneho celku zrejme nenávrat­ne zničená. Len korpus zostal zachovaný, o ďalších čas­tiach nie sú sprá­vy. Avšak i sám korpus sa javil po čase ako má­lo príťažlivý a hodnotný, preto ho v r. 1852 svetelský opát Augustín Steininger pre­dal. Okolo pre­daja pamiatky, ktorej význam bol už pomaly odborníkmi rozpoznávaný, sa rozvírila ve­rejná diskusia. Tá spôsobila, že dolnorakúske miestodržiteľstvo nariadilo vrátiť korpus späť svetelskému kláštoru. Zhodou okolno­stí k tomu však nedošlo, torzo oltára sa totiž medzitým dostalo do rúk viedenského pozlacovača a obchodníka s rámami G. Plachého, ktorý sa podľa vtedajšej praxe zaoberal ošetrovaním pamiatok. Reliéf zložený v žalost­nom stave v debnách mohol byť u neho reštaurovaný. Zabránilo sa ďalšej skaze, ale predaj sa ešte viac skompli­koval: vznikol problém, kto má uhradiť výdaje spojené s reštaurovaním. Svetelský opát, ktorý sa vlastne stal znovu zákonitým majiteľom, bol ochotný vrátiť utŕžené peniaze, ale zásadne odmietol uhradiť výdaje, ktoré ne­schválil a o nich nerozhodol. Nakoniec sa našlo riešenie, vďaka ktorému sa dnes torzo Svetelského oltára nachá­dza na Morave: knieža A. Lichtenstein zaplatil náklady na reštaurovanie a získal tak významné dielo do svojho vlastníctva, aby ním vzápätí, v roku 1857, obdaroval prá­ve postavený patronátny kostolík v Adamove pri Brne.
V archíve sve­telského kláštora sú uložené latinsky písané anály zo 17. storočia, ktoré spí­sal vtedajší opát J. B. Linck. Odtiaľ boli získané nielen citované údaje o vzniku Svetelského oltára, ale i perokresba, na ktorej je zachytený inte­riér kláštorného kostola pred baro­kovými úpravami a deštrukciou oltá­ra. Vidíme, že retábel Svetelského oltára bol krídlo­vého typu  mal podstavec s predelou, korpus s kríd­lami a nadstavec. Nosné časti pod­stavca tvorili seg­mentové konzoly, medzi ktorými bo­la vložená obdĺžni­ková predela, zdobená po stranách dekoratívnymi panel­mi a delená uprostred kmeňom silného stromu. V oboch takto vzniknutých častiach stáli vyrezávané figú­ry (pravdepodobne spodobovali rádových svätcov sv. Benedikta a sv. Bernarda). Korpus v podobe, aký ho poznáme z Adamova, bol vsadený do obdĺžnikového rámca s výraznými horizontálami základových dosiek strednej a hornej časti retáblu. Krídla, ktoré sa k nemu viazali a ich funkciou bolo podľa požiadaviek cirkevného roku odkrývať alebo zakrývať výjav nanebovzatia, mali na vnútorných stranách vyrezávané reliéfy znázorňujúce posledný súd, zvestovanie P. Márie, nanebovstúpenie a zmŕtvychvstanie Krista. V dekoratívnych pásoch medzi nimi boli ešte erby zakladateľa kláštora Hadmara I. z Kuenringu, objednávateľa oltára opáta Erasma Leissera a letopočet dokončenia diela 1525. Postranice nemali pravdepodobne žiadnu funkciu v rámci oltárneho celku. Na rozdiel od krídel ich funkcia nebola daná liturgickými, ale skôr estetickými a konštrukčnými požiadavkami, postranice zachovávali priestorový účinok retáblu i pri uzatvorení krídel vytvárali pre statiku drevenej stavby potrebné pyramídové odstupňovanie. Nadstavec retáblu - najvyššia časť oltára - bol v súhlase s cítením neskorej gotiky celkovo vegetabilizovaný (retábel Svetelského oltára meral asi 19 m a bol snáď najväčší svojho druhu). Základnú i detailnú podobu nástavca tvorili vetvy a lístie stromu, ktorý delil predelu a pokračoval v strednej časti retáblu tak, že jeho rozdvojený kmeň obrastal výjav
nanebovzatia. Okrem toho obsahoval nadstavec ešte figurálnu výzdobu: najvyššie trojdielnu kalváriu, o niečo nižšie osamelú postavu svätca (asi sv. Jána Krstiteľa) a pod ňou galériu piatich figúr (pravdepodobne sv. Štepána, sv. Vavrinca, Madony, ktorá bola vyššia než ostatní svätci, sv. Petra a sv. Pavla).
Svetelský oltár je doteraz v dejinách umenia známy predovšetkým svojou rezbárskou výzdobou. Všeobecne sú uznávané jeho výnimočné kvality technické, výrazové i historické, predovšetkým pokiaľ bolo po viac ako storočnom bádaní preukázané, že predstavuje dielo auto­nómne, neredukovateľné na prejav vplyvu niektorého zo známych majstrov neskorej gotiky. K svetelskej plasti­ke existujú len analógie, pre ktoré je rovnako príznačný onen akcentovaný spiritualizmus, záľuba v extatickej for­me, predĺžená tradícia neskorogotickej hybnosti a lipnutí na religióznej tematike. V tomto zmysle sú svetelskej plastike najbližšie vyrezávané oltáre porýnskeho majstra H. L. v Breisachu a Niederrottweilu. Z užšieho hľadiska slohovo historického zaradenia patrí Svetelský oltár do veľkého komplexu plastiky dunajskej školy a tvorí tu jednu z jeho polárnych výrazových možností a jedno z najvýznamnejších diel vôbec.
Keďže je dnes celkom známe slohové zaradenie svetelskej plastiky, potom cez veľké a opakované úsilie bádateľov zostáva záhadou menovité určenie jej tvorcov. V archívnych materiáloch je uvedená zmienka o šiestich sochároch, je však pri svojej anonymite príliš neurčitá. Vďaka rozborom H. Seiberla a K. Oettingera sa podarilo aspoň rozpoznať, že hlavný majster, ktorého rukám je nutné prisúdiť štýlovú jednotnosť adamovského reliéfu, prišiel do Svetlé zrejme z Viedne, kde predtým dlhšiu do­bu pobýval. Nasvedčujú tomu jednotlivé diela viedenskej proveniencie, ktoré mu boli štýlovou kritikou pripísané. Jeho umelecký charakter však bol, ako sa domnieva mo­derné bádanie, formovaný i vzdialenejšími umeleckými centrami a oblasťami. Plzeňská proveniencia troch vyre­závaných plastík - sv. Barbory a sv. Kataríny z plzeňského oltára, sv. Bartolomeja a skupiny apoštolov z pražského Národného múzea sú neobyčajne štýlovo blízke figúram z ostenia adamovského korpusu. Dá sa snáď hovoriť i o istom vplyve českej oblasti na umenie Svetelského majstra. V minulosti túto hypotézu podporoval ešte chyb­ný názor na českobudejovického majstra Andreasa Morgensterna, spomínaného v Linckových análoch v sú­vislosti so vznikom Svetelského oltára. Kritický rozbor textu prevedený pred niekoľkými rokmi však preukázal, že Morgerstern bol vo Svetlej činný len ako remeselný stolár, ktorého úlohou bolo pravdepodobne iba inštalo­vať dokončený retábel v interiéri kláštorného kostola.
Naznačili sme niektoré významové momenty ikono­grafie Svetelského oltára, aby si mohol ten, kto sa zozná­mi s touto mimoriadnou pamiatkou, zhruba predstaviť, aký duchovný obzor sa za ňou rozprestieral.


Literatúra: Hlobil, Ivo: Svetelský oltár. Praha,
Odeon 1974, 16 s. (krátené-preložila a upravila Ľubica Kainová)

 
« ZačiatokDozadu12345678910DopreduKoniec »

Stránka 10 z 18